Rozbaľ si veci, idem sa okúpať. Nechá ju, nech sa cíti ako doma, nech sa usalaší po svojom. Zavrel sa v kúpeľni a pomaly napúšťal vodu v nádeji – žiaľ márnej -, že Lena mu donesie šáločku kávy. Zbystril sluch a spoznal Concerto od Sébastiena Brunela. Videlo sa mu dobrou predzvesťou. Napokon vyliezol z vane, poutieral sa a zaváhal, či sa znova obliecť, alebo si len prehodiť župan. Rozhodol sa pre župan. Lena ho v ňom už neraz videla – a pobral sa do obývačky. Všade ticho. Ticho prerušované iba charakteristickým rytmom dohrávajúcej platne, šum spomalene tlčúceho srdca. – Lena? Žeby si bola ľahla? Po prstoch vošiel do šerej spálne a nahmatal posteľ – nikto tam neležal… Márne by volal Lenu. Utiekla – o tom už nepochyboval. Znovu pozrel na obrázok, kým ho vopchal do zásuvky.